V roku 1984 stál Zoltán Demján na dvoch osemtisícovkách bez kyslíka. Prvý výstup smeroval na Lhotse Shar panenskou južnou stenou, druhý na Mount Everest južným pilierom. Počasie však zmenilo zostup na drámu. Jeho ďalšou školou života je prvovýstup na osemtisícovku Dhaulágirí, ktorú chce preliezť alpským štýlom. Na kolmom juhozápadnom pilieri ho čaká najvyššia obťažnosť lezenia, ale i dôležité poznanie, ktoré mu zmení život.

Medializáciu a uznanie Zolovho výstupu zatienila smrť jeho kamarátov, ktorí sa v rovnakom čase pokúšali alpským štýlom preliezť Boningtonovu cestu na Everest. Pre Demjána bola strata oddielových spolulezcov šokom, s ktorým sa ťažko vyrovnával on i celá horolezecká komunita. Československý horolezecký zväz vtedy zakázal výstupy vo vysokých horách a odsúdil progresívny alpský štýl na osemtisícové štíty.

V tom období si Zoltán začal uvedomovať, že pri tak dlhých a náročných výstupoch je len otázkou času, kedy šťastena nebude stáť pri ňom. Prečo on z Dhaulágirí zostúpil a jeho štyria kamaráti z Everestu nie? Zamýšľal sa nad vývojom horolezectva, zmyslom riskovania a hľadal ďalšiu cestu životom. Začal sa venovať psychológii, aby pochopil, do akého stavu sa tam hore dostal. Ovplyvnilo to aj jeho ďalšie životné smerovanie.